V istej rodine novomanželov sa narodil chlapček, ktorého pomenovali Peter. Obaja rodičia boli veľmi dobrí, nábožní, kresťansky založení. Chlapčeka dali pokrstiť a po čase - keď mal okolo troch rokov - Pán života a smrti si ho povolal k sebe... Od tých čias otec i matka zanevreli na Pána Boha, lebo im zobral malé dieťa. Prestali chodiť do chrámu, pristupovať k sviatostiam, modliť sa a úplne sa rozišli s Bohom.
 

Po dlhšom čase sa dozvedeli radostnú správu, že opäť budú rodičmi. Teraz sa im narodilo dievčatko. Dali mu meno Lucia. Ale už ju do Božieho chrámu nepriniesli, nepokrstili, ani sa s ňou nemodlili, vychovávali ju bez viery. Dievčatko dorastalo, bolo pekné, šikovné, i dobre sa učilo a poslúchalo rodičov.
 

Istého dňa - bolo to na konci školského roka, keď už deti netrpezlivo očakávali vysvedčenie, prázdniny, výlet k starým rodičom - sa toto dievča započúvalo do rozhovoru svojich rovesníčok a rovesníkov, ktorí si cez prestávku v kúte rozprávali o tom, že onedlho bude prvé sväté prijímanie. Budú mať pekné šaty, krstná mama a otec určite prinesú nejaký darček, pôjdu do krásne vyzdobeného chrámu... No najmä, že prvý raz prijmú Pána Ježiša do svojho srdca!!!
 

Lucka bola zvedavá, načúvala a bolo jej ľúto, že nič nevie o Ježišovi, nebude v chráme a nebude mať pekné šaty, i keď má doma krásne bábiky, kočík... Hoci otecko a mamička jej sľúbili, že za dobré vysvedčenie pôjdu na výlet k Čiernemu moru a potom k babke, nič z toho ju netešilo.
 

Po príchode domov sa spýtala mamičky: „Kto som ja?” Tá sa začudovala nad touto otázkou dievčaťa: „Ty si moje dobré a zlaté dievčatko, ktoré sa dobre učí, poslúcha...” O chvíľku znela otázka zas: „Mami, kto som ja?” „Už som ti povedala!” Lucka sa však nedala odbiť a pokračovala: „Dnes som počúvala v škole, ako si moji spolužiaci rozprávali o tom, že prvý raz dostanú do svojho srdca Ježiška. Prečo nedostanem ja Ježiška do svojho srdca? Kúpite mi krásne bábiky a pekné šaty, pôjdem s vami na výlet - ale ja by som tak veľmi chcela mať toho Ježiška vo svojom srdci, ako ho budú mať moji spolužiaci. Tiež by som si ho privinula a uložila do svojho srdca a nikdy by som ho odtiaľ nestratila! Opatrovala by som ho oveľa viac a bol by mi veľkým priateľom, väčším, než všetky tieto hračky, ktoré mám.”
 

Matka sa začudovala nad týmto rozhovorom a večer, keď sa manžel vrátil domov, všetko mu vyrozprávala. Dlho sa nevedeli odhodlať vrátiť Boží život dieťaťu, ktoré po ňom túži. Napokon sa rozhodli zájsť na faru, porozprávať sa s duchovným otcom, či by nemohol dievča pripraviť na prvé sväté prijímanie, no najprv ho pokrstiť. Lucka teda prijala tri sviatosti za sebou: krst, Eucharistiu aj birmovanie. Krásny sen sa splnil. Bol to pre ňu veľký dar, a hlavne ten, že prijala Pána Ježiša v prvom svätom prijímaní. Bola veľmi natešená a nevynechala príležitosť, aby sa každý deň stretla s Ježiškom pred svätostánkom, ale aj vo svojom srdci. Denne sa modlila za svojich rodičov, za seba a známych, aby im Ježiško pomáhal vo všetkom, aby ich chránil a sprevádzal. Zároveň si uvedomila, že jej nestačí, aby sa s ním stretla iba raz za čas... Lebo Pán Ježiš povedal: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky” (Jn 6, 51).
 

Vážila si tieto chvíle, lebo uverila, že svetlo sveta prebýva pred ňou na oltári. To svetlo, ktoré prinieslo nielen radosť, pokoj, lásku, ale i priateľstvo so všetkými ľuďmi.

 

Miroslav Pindroch